Veľké duchovné bohatstvo nášho ľudu sa zachovalo v povestiach, legendách, rozprávkach, príbehoch i v ľudových piesňach. Vnuci sa ich naučili od starých rodičov, a tak sa zachovali do dnešných čias. Jedna legenda hovorí: Za dávnych čias, keď Pán Boh rozdával jednotlivým národom štedré dary plným priehrštím, na samom konci prišli pred Boží trón Slováci. Klobúky si sňali z hlavy a pokorne sa poklonili. Pán ich privítal slovami: „Vitajte, deti moje, a prečo ste prišli až na koniec, čože vám dám, keď veľké zeme, moc a slávu už rozobrali iné národy?“ „My nežiadame veľké zeme, nedychtíme po moci ani po sláve, len prosíme o Tvoju lásku, aby si Slovákov večne miloval“. Pán Boh sa usmial, lebo ich prosba sa mu spomedzi všetkých národov páčila najviac, a rozdával ďalej. „Dávam vám do daru najkrajšiu reč. Bude taká ľubozvučná a krásna, veď ani anjeli v nebi ináč nespievajú, len v slovenskej reči. Bude znieť sladko, ako keď dieťa teší matku. Taká príjemná, ako keď vetrík veje v máji. Pri jej zvukoch budú mladí ešte mladší a srdcia starých ľudí omladnú“.

Druhý raz Pán Boh načrel do nebeského raja, vybral tie najkrajšie piesne a dáva ich do úst Slovákom. „Dávam vám do daru najkrajšie piesne na svete. Keď ich Vaše devy zaspievajú, vtáčiky zmĺknu, zazurčia potôčiky, vŕšky podskočia a spev slovenských diev vašu zem premení na raj“.

„Do tretice vám dávam aj krásnu vlasť pod Tatrami, to bude vaša milá otčina. Tam obrábajte svoje polia, zachovajte si otcovské mravy, kresťanskú vieru a reč slovenskú. A keby prišlo na vás súženie, nezúfajte, ja vám vždy pomôžem. Za tieto dary vás chcem o niečo poprosiť: aby ste boli svorní, aby ste jeden druhému nazávideli a i navzájom si pomáhali“. V legende sa ďalej hovorí, že vždy, keď Slováci tento sľub splnili, Pán Boh ich vždy ochránil, keď ho porušili, horko zaplakali.

Historik Andrej Kavuljak výstižne a stručne píše o osídlení a živote ľudí na Hornej Orave. Severná Orava až do polovice 16. storočia nemala takmer žiadne dejiny. Od Pilska, Babej hory až po Maguru rástli rozsiahle smrekové, bukové a jedľové lesy, medzi ktorými len tu a tam bolo vidno väčšie alebo menšie holiny, pastviny a polianky. Ohromný kus tejto zeme Hornej Oravy začali kolonizovať Thurzovci. Na rozšírenie zámockého panstva v lesoch Hornej Oravy nasadili pracovitých robotníkov. Predtým tu už boli základy osídlenia, salaše, koliby, ktoré od pradávnych čias označovali začiatky osídlenia. Prví obyvatelia týchto končín boli valasi, ktorí si vyrúbaním a klčovaním lesov pripravili oráčiny a začali stavať dediny. Prvou známou zachovanou listinou o založení osady na valašskom práve na Hornej Orave je listina, týkajúca sa Námestova z roku 1557. Ako novozriadená osada patrila Thurzovcom. V roku 1619 bolo v Námestove okrem šoltýstva desať valašských sedliakov a jedenásta usadlosť bola zmenená na farský pozemok. Od Námestova smerom do Poľska bola pôda močaristá a skladala sa z rašelinových rovní, bola pokrytá nízko rastúcou drevinou, zvanou bor. Od názvu bor boli na týchto miestach pomenované lokality ako Bor a Farský bor. Časy sa menili, ale v živote ľudu nenastala podstatná zmena. Nenastalo zlepšenie ani v hospodárskom a sociálnom položení sedliactva. Od 16. storočia prešlo Slovensko celým radom vzbúr a povstaní. Cez Oravu v roku 1683 tiahlo vojsko poľského kráľa Jána Sobieskeho na pomoc Turkami obliehanej Viedni. V tomto vojsku bol aj jeden oddiel, v ktorom boli Litvania, kozáci a Tatári. Práve títo vojaci spustošili, spálili a vyrabovali skoro všetky dediny Oravy. Niektorí ľudia utiekli, mnohých povraždili a následkom toho veľa ľudí zomrelo od hladu. V 18. storočí sa začínajú hospodárske pomery konsolidovať a postupne sa zlepšovať pod vplyvom Tereziánskych reforiem.

Prvé zachované urbáre na Slovensku sú z druhej polovice 15. storočia. Niektoré boli len stručnými registrami, iné obsahovali podrobné údaje o povinných dávkach, platbách, prácach, ohraničeniach majetkov a pod. Podľa urbáru z roku 1625 platili poddaní z Námestova pánom na hrade v Or. Podzámku dávky. Od každej rale museli odviesť 4 baranov /celkom 40/, desiatok od oviec a košiarisk, dávku od valachov, každý gazda mal postaviť 3 plte a platili desiatok od šindľov. V naturáliách platili 2 teľatá, 30 sliepok, 10 husí, 100 vajec, 10 jarabíc a 10 kún, alebo 10 dukátov. Z úrody dávali 10 lukien ovsa /900 litrov/, na zámockých drábov prispievali deviatimi florenami a od Vahanovej lúky platili 4 kremnické dukáty alebo 4 kunie kožušiny. Jednotlivé urbáre boli na Slovensku zavedené v súvislosti s urbárnou reguláciou Márie Terézie už v roku 1767. Tereziánsky urbár súčasne určil aj povinnosti poddaných, ktoré sa vyrubovali od usadlosti, a to v nasledujúcom pomere: ročne 52 dní práce na panskom so záprahom alebo 104 dní ručnej práce. Okrem toho poddaní boli povinní pre zemepána vykonávať dlhé furmanky, zúčastňovať sa na jeho poľovačkách, narúbať a navoziť drevo a pod. Od usadlosti museli odovzdať 2 kurence, 12 vajec, 1 holbu topeného masla, každých 30 usadlostí 1 teľa a mnohé iné dávky. Revolučný rok 1848 priniesol zrušenie poddanstva v celom Uhorsku. V roku 1853 bolo nariadené pridelenie lesných podielov do vlastníctva bývalých urbárnych roľníkov, ktorí mali do roku 1767 iba užívacie právo. Zákonom uhorského snemu z roku 1871 sa lesné pozemky stali spoločným vlastníctvom urbárnych spoločenstiev, ktoré ich spravovali. Boli zavedené aj tzv. grentbuchy. Do pozemkovej knihy sa zavkladovali pozemkové celky v členení podľa parciel a bol zhotovený zoznam spoluvlastníkov s vyznačením podielu.

„Velebnosť krásnych hôr, šumot tmavých lesov i žblnkot potokov, všetko Boha chváli, všetko jemu spieva od veku do vekov.“

Významným medzníkom v živote spolku bývalých urbarialistov v Námestove bol rok 1871. Podľa nového zákona o urbároch spolok sa postupne začal rozvíjať a v priebehu niekoľkých rokov boli schválené stanovy spoločenstva. Hlavným orgánom bolo Valné zhromaždenie. Organizáciu práce spolku malo na starosti vedenie na čele s predsedom a jeho zástupcom, zodpovední boli aj pokladník, jednateľ a 4 členovia výboru. Volení boli aj 2 náhradníci. Každý člen urbárného spolku mal toľko podielov, koľko vlastnil jutár poľa, mali nárok na podiel zo zisku, a to buď v drevnej hmote alebo v peniazoch. Urbarialisti sa začali sústreďovať na skvalitnenie oráčin a lúk. Práce sa začali realizovať v roku 1921 na lokalitách: Podpolomka, Bor a Kľuč, boli zamokrené a zarastené hustými vrbinami, nachádzali sa okolo cesty smerom do Slanice. Ďalej boli odvodnené lokality: Podčerchle, Polom, časť Vojenského, kde bol vykopaný odvodňovací kanál a na ňom postavené tri mostíky na šírku jednej vozovej koľaje. Ľudia od včasných rán až do večernej hviezdy neraz aj za pomoci detí ako včeličky vyrojené z úľa kopali cez svoje pozemky odvodňovacie kanáliky a tak premieňali neúrodnú pôdu. Touto ušľachtilou a náročnou prácou človek vybojoval svoj zápas. Projekty, materiál a všetky ostatné náklady s tým spojené hradil urbár.
Orava je bohatá na vodné pramene, ktoré sú rovnomerne rozložené po celom jej území. Najznámejšie rieky a potoky prameniace alebo pretekajúce v katastri Námestova sú: Jelení potok, Koleničný potok, Klinec, Michaľov, Hrubošov potok, Riečka, potok Za Vahanovom a rieka Biela Orava. Po pridružení Slanického katastra preteká územím aj rieka Polhoranka.

Lesy sú naším dedičstvom, ktoré nám nadelila matka príroda. Svojou majestátnosťou a rozlohou sa rozkladajú takmer po celej našej krajine. Majú aj svoje osobitné zvláštnosti. Každá časť prírody je zraniteľná, preto ju treba obnovovať. Už od minulých čias sa venovala veľká pozornosť úprave lesných rúbanísk po ťažbe a kalamitách. Zalesňovanie vyžadovalo namáhavú prácu a dlhé roky trpezlivého čakania na výsledok z nej. Na dobre prístupných plochách po vyčistení lesa sa pôda obrobila motykou a nasledujúci rok sa do pôdy sadili zemiaky. V ďalšom roku sa na toto miesto vysieval ovos a ikrica. Hneď za tým sa zasialo smrekové semeno, alebo sa vysádzali mladé stromčeky. Často ako prípravu pôdy k sejbe cez plochu prehnali ovce alebo dobytok, aby sa pôda prevzdušnila a otvorila. Po vysiatí semena sa opäť prehnalo stádo, semeno sa dostalo hlbšie do hliny a dobre vyklíčilo. Siatie bolo lacnejšie a stromy boli mohutnejšie a krajšieho vzhľadu. Veľké percento lesa sa obnovilo z prirodzeného náletu.

Okrem poľnohospodárskych povinností sa muži venovali ťažbe a vývozu dreva z lesa. Práca v lese a ďalšie spracovanie dreva bolo veľmi namáhavé a nebezpečné. Vzdialené pracoviská, nedostatočná výstroj s jednoduchým drevorubačským náradím, nepriaznivé klimatické podmienky vyžadovali zdatných a zručných pracovníkov. Zrúbané stromy bolo potrebné priblížiť k lesným cestám. Drevo sa vozilo na sklady okolo vozových ciest a na brehy riek, kde sa z dreva zbíjali plte. V blízkosti mesta boli skládky dreva na Bujačej zemi a na Deputáte. Keď obchodník s drevom, väčšinou to boli Židia, odkúpil časť lesa napríklad Za Vahanovom, furmani museli počkať, až napadne sneh. Spoza Vahanova v zime vozili drevo na saniach do Tvrdošína na železničnú stanicu. Drevo preberal faktor, ktorý zodpovedal obchodníkom za kvalitu a množstvo. Furmani boli vyplatení ešte v tento deň v hostinci u Obtuloviča. Boli aj také roky, že ešte okolo 10. apríla bola sanica, len v Ústí bol jeden úsek cesty, kde sa opieralo slnko a furmani ho museli zasnežiť. Guľatina z brehov riek sa splavovala plťami po rieke Orave do Váhu až po Dunaj. Ak nebolo dostatočné množstvo vody v riekach, ktoré slúžili na splavovanie dreva, tak sa vypustili vodné nádrže – Tajchy v Polhorskom obvode v Borsučí a Jalovecká nádrž a v obvode zákamenskej správy vo Flajšovej. Splavovanie dreva vystriedali furmani s koňmi a vybudované lesné dráhy /železnice/. S výstavbou lesnej železnice sa začalo v roku 1917 z Lokce do Erdutky s odbočením do Mutného.

V Námestove pôsobila Hornooravská drevárska spoločnosť, ktorá sa zaoberala hlavne obchodom s drevom a vlastnila aj vodnú pílu a mlyn na Deputáte pod cintorínom. Majiteľom bol Žid Lakclaver a spol., veľkú účasť vlastnil aj František Skyčák. Na tejto píle sa pílilo drevo väčšinou z urbárnych a súkromných lesov. Na rieke Orave boli postavené hrable s padákovými vrátami, cez ktoré sa podľa potreby priekopami púšťala voda na pílu a mlyn. Neskôr bola táto píla prerobená na parnú. V smere na Slanicu sa nachádzala ďalšia parná píla a mlyn, ktorých vlastníkom bol Anton Wagner a spoločníci. Slúžila na spracovanie dreva z lesov oravského komposesorátu. Pracovné stroje boli poháňané ležatým parostrojom o výkone 50 konských síl. Druhý parostroj slúžil k pohonu elektrogenerátora, ktorý vyrábal elektrickú energiu. Medzi urbárom a vlastníkom píly Antonom Wagnerom a jeho manželkou Máriou r. Bullovou, obyvateľmi Námestova, v roku 1928 došlo ku podpísaniu kúpnopredajnej zmluvy, ktorou bývalí urbarialisti obce Námestova odpredávajú pozemky z pozemkoknižného protokolu číslo 671 nachádzajúce sa od cesty pri Priekope až po rieku Oravu, od hradskej až po parcely jednotlivcov a od Slanického chotára až po pozemok Jozefa Košťala. Na týchto nemovitostiach je postavená píla a mlyn so zariadením. Kúpna cena bola stanovená 60 000,- Kčs. Cestu vedúcu k píle, k parcelám a do vrbín podľa zmluvy budú občania Námestova môcť ďalej užívať. Odkupitelia budú povinní v prípade požiaru pohorelcom z mesta za polovičnú cenu píliť drevo, ale len do tej miery, pokiaľ to vyžadujú ich potreby. V prípade, ak by vlastníci píly zaviedli elektrické osvetlenie, tak sa zaväzujú bezplatne osvetľovať kostol.

Zmluvu v prítomnosti svedkov podpísali v súdnej kancelárii Okresného súdu v Námestove dňa 20. februára 1928: Jozef Mušák – predseda urbáru, Štefan Krušinský – pokladník urbáru, Anton Wágner a manželka Mária Wagnerová, rod. Bullová ako kupujúci. Svedkovia: Florián Kovalík, Roman Kovalík.

Urbár sídlil v budove, ktorá je prvá pri kostole smerom na gymnázium. V budove sídlilo aj Lesné oddelenie, ktoré malo dozor nad urbárnymi a súkromnými lesmi celej námestovskej oblasti. Urbárne budovy sa prenajímali aj iným subjektom, preto určitý čas sa výbor urbáru schádzal v Konzume /Magura/. Výročné schôdze sa uskutočňovali v Katolíckom dome, na ktorého výstavbu urbár prispel drevom a určitou finančnou čiastkou.

Urbár v Námestove postavil aj niekoľko budov, pílu, mlyn a tehelňu v Tehlovom jarku. Urbárna budova na Hviezdoslavovej ulici, kde bol umiestnený poštový úrad, počas vojny vyhorela. Od tej doby bola pošta núdzovo umiestnená na inom mieste. Urbarialisti boli ochotní prenajať túto budovu pre poštový úrad na ďalších 10 rokov po renovácii vojnových škôd. Podmienkou bolo, aby urbár zamrežoval okná a oplechoval dvere, ale urbár bol v tej dobe bez finančného zabezpečenia a čakal na náhradu vojnou spôsobených škôd. Aby sa vyšlo tejto veci v ústrety, riaditeľstvo pôšt bolo ochotné majiteľovi po dohodnutí opráv poskytnúť preddavok na nájomné vo výške trojročného nájomného.

Keď prenikneme hlbšie do histórie, pamätníci dodnes spomínajú na krásne urbárne lesy v okolí Námestova, a to nebolo manažérov, bezpečnostných technikov ani chémie. Prevládal zdravý sedliacky rozum. Neboli ani terénne vozidlá s pohonom kolies 4x4, chodilo sa peši za každého počasia. Spomeňme aspoň lesné celky Skalka, Belkovka, Ochimka a Brestovka kde rástla jedľová hora akoby na troch zvlnených pahorkoch. Jej krásne mohutné stromy boli až do hmotnosti 5 m³, rovné ako sviece na oltári. Hora sa svojou mohutnosťou vypínala ako symbol mocnosti nad krajom. Posledná jedľa z Brestovky bola vyťažená tesne pred zoštátnením urbáru v roku 1958. Bol z nej vyhotovený žľab na napájanie dobytka a koní. Bol umiestnený v Kusovej pri Poľanovej ceste. Kone už z ďaleka pred žľabom zrýchlili krok, akoby cítili, že sa budú napájať.

V malebnom pohorí Oravských Beskyd na úpätí masívu Pilska sa nachádza majetok Námestovského urbáru s rozlohou 874 ha. Patria sem lesy, lúky a ochranné pásmo, ktoré bolo ponechané ako prales. V ňom bolo zakázané stínať stromy, pasenie dobytka, klčovanie pňov, zber haluzí, lámanie kameňa a kopanie hliny. Na lúkach sa pásli ovce, mladý dobytok - jalovice a mladé voly – junce. Ovce sa na pašu vyháňali na jar, hneď, keď sa roztopil sneh, a to najskôr neďaleko mesta a neskôr na vzdialené lúky, kde košiarovali. Na hoľu do Pilska sa dobytok a ovce hnali po Sihelskom chodníku, ktorý viedol okolo Brestovky, okrajom urbárnej hory Zavahanov a vychádzal nad Sihelným. Gazdovia si najímali baču, ktorý pracoval za vopred dohodnuté množstvo syra. Obyčajne to bolo 6 až 7 kg od jednej ovce. Bačovia boli väčšinou zo Zázrivej. Dlho tu bačovali Kurnota, Kurta, Karcol a Pavol Pindiak zo Slanice. Postupne s rozširovaním pasienkov a obnovovaním lesa v Pilsku pribúdali aj stavby. V lokalite Poľana bola postavená hájovňa, ktorá slúžila ako obytný dom pre dve rodiny hájnikov. K hájovni patrili aj dve hospodárske budovy, ktoré boli od hájovne oddelené a stáli ako dva samostatné objekty z dôvodu bezpečnosti proti požiaru. Na severnej Orave sa vegetácia prebúdza väčšinou až začiatkom apríla. Piesočnato - hlinitá pôda je tu v najväčšom zastúpení, rastlinstvo je tu jednotvárne a vyžaduje si viac hnojenia ako v oblasti vápenistej pôdy. Lesy pozostávajú zo smreku, jedle a buka. Najviac výhodná drevina pre tento kraj je smrek. Plodné roky smreka sa striedajú každých 6 – 7 rokov. Vo vysokých polohách nad hranicou kosodreviny rastie jalovec a ríbezľa horská. Všade rastú čučoriedky, maliny, černice, jahody - fialky a množstvo iných úžitkových rastlín a burín.

Pri zalesňovacích prácach v Pilsku bola zamestnaná väčšinou mládež od 14 do 18 rokov a pri ťažkých prácach pracovali starší. Z Námestova do Pilska sa na práce chodilo peši alebo na konských povozoch, veľakrát tam ľudia aj prespávali. Na prácach sa zúčastňovali aj ženy z Or. Veselého a Sihelného. Vyťažené drevo z lesov urbáru z Pilska malo v minulosti dobrý odbyt. Predávalo sa na blízke vodné píly, odvážalo sa na brehy riek a plťami sa splavovalo do žilinskej celulózky a po Váhu až do Komárna. Veľkým odberateľom bola parná píla v Oravskej Polhore, ktorá mala dva pílové rámy, okrem toho dve omietacie kruhové píly a jednu kyvadlovú cirkulárku. Píla ročne spracovala okolo 20 000 m³ mäkkej guľatiny.

Z hľadiska ochrany prírody, popri rozličných divých zvieratách sa potvrdil výskyt tetrova, /hlucháňa/ a niektorých vybraných druhov vtákov. Okrem ochrany, výsadby a ťažby lesov hájnici spolupracovali s financami pri ochrane štátnych hraníc s Poľskom. Dozerali na porez dreva na pílach, kvalitu a množstvo, ktoré sa pílilo pre potreby urbáru. Kontrolovali vývozné a odvozné cesty a zaisťovali ich opravu. Niekoľkokrát ročne predkladali správu predsedovi urbáru, či sa hospodári podľa plánu. Starali sa aj o čistotu studničiek, lúk a pasienkov. Hájnici v Pilsku žili s rodinami skromne a boli veľmi znášanliví. Nepokoje vznikali z poľskej strany pri pašovaní alkoholu, potravín, krádeže oviec a dobytka. Počas druhej svetovej vojny hájovňu navštevovali rôzne vojenské skupiny, partizáni aj Nemci. Vystupovanie týchto skupín bolo neraz na hrane smrti. Po skončení druhej svetovej vojny sa tu zastavovali malé skupiny Banderovcov, /UPA/ ktoré smerovali na západ. V týchto pohnutých časoch tu hájnikovali Ignác Planeta a Florián Sivoň. Keď oprášime históriu a spomienky po vojne na deň v roku 1945, vtedy Floriánovi Sivoňovi niekto z maštale ukradol dobytok a o niekoľko dní zhorela Ignácovi Planetovi pridelená hospodárska budova. Podozrenie z podpaľačstva padlo na Floriána Sivoňa, ktorého po tejto udalosti zaistili a následne vo väzení spáchal samovraždu. Zanechal pre príbuzných list na rozlúčku, v ktorom na konci bolo viackrát napísané „som nevinný“.

Pri všetkej úcte je na mieste spomenúť aj P.O. Hviezdoslava, ktorý rád vychádzal do okolitých lesov, v prvom rade na Babiu horu, ktorá upútala jeho dušu. Tam uprostred kúzla tajomných lesov vyhľadával tiché miesta a napĺňal ich poéziou. Jeho záľubou bolo aj rybárčenie, na ktoré chodieval k Veselovskej hájovni. Najal si voz s jedným koňom, zobral so sebou svoju manželku, netere Sáru a Sidu, ktoré boli u nich vychovávané. Od hájovne išli peši dole riekou Veselovankou, chytajúc ryby až do Jasenice, kde zas vysadli na voz. Hviezdoslav bol veľkou vydrou, často priniesol domov aj sto pstruhov a lipňov.

Podielnici urbáru mali povinnosť zúčastňovať sa pri prácach na zalesňovaní, opravách poľných a lesných ciest, oprave budov, mlyna a píly. Ďalšou úlohou podielnikov bolo každé tri roky prezrieť hraničné kopce lesných pozemkov, ktoré podľa potreby opravili, aby nedochádzalo k zbytočným sporom. Zvolávanie na práce vyhlasoval boženík verejným bubnovaním na bubon. Zo zisku urbáru sa financovali v meste opravy ciest, kostola a rôzne iné ušľachtilé ciele. V priebehu rokov trvania urbáru funkcionármi a hájnikmi boli: Štefan Krušinský, Ján Uhliarik, Ján Malik, Štefan Reguli, Jozef Mušák, Ján Kremeň, Štefan Kubica, Jozef Krasuľa, Jozef Šlima, Anton Miklušičák, Štefan Koľada, Ján Stančík, Šimon Fraštia, Štefan Grebáč, Ondrej Majcher, Štefan Jurkuliak, Jozef Koštal, Florián Juriňák, Štefan Jagelek, Štefan Juris, Ján Murin, Štefan Uhliarik, Ján Koľada, Ignác Planeta, Florián Sivoň a ďalší. Posledným hájnikom pred zoštátnením bol v Pilsku Pavol Chudiak zo Sihelného. V námestovskom obvode do roku 1958 bol posledným predsedom urbáru Štefan Bernaťák. Hôrneho gazdu robil Matej Parížek a hájnikom bol Štefan Ptačin, ktorý bol vysokej postavy, od roboty sklonený na poloblúk. Bol usilovný a šetrný gazda, nepoznal, čo je oddych, a nesťažoval sa na svoj skromný život. Vychoval 11 detí, z toho 8 synov. Ako hájnik vykonával svoju robotu svedomito a vo všetkom mal poriadok. Zvlášť mu záležalo na mladých porastoch a mal aj svoju obľúbenú pesničku „Horička zelená“.

„Dedičstvo to našich otcov zachovaj nám, Pane“

Po skončení druhej svetovej vojny v máji 1945 bol koniec nezmyselnému šialenstvu. Bola jar a ľudia s novou nádejou pozerali na svoju budúcnosť. V roku 1948, keď začali vládnuť komunisti, päťcípa hviezda a kladivo, boli pochované všetky sny o šťastí a slobode človeka. Zoštátnili lesy a násilným spôsobom zakladali družstvá. Kto sa postavil na odpor, bol zatvorený do väzenia alebo vysťahovaný do pohraničia. Mnohí roľníci vo väzení zomreli. Veľa ľudí si v nemohúcnosti siahlo na život, keď ich pripravili o všetok majetok, ktorý zveľaďovali po celé generácie. Roľník bol nielen živiteľom národa, ale aj tvorcom kultúrnej krajiny a jej ochrancom pre budúce generácie. Naši otcovia, keď išli na pole orať alebo niečo iné robiť, sa vždy najskôr pomodlili. Pri práci sa navzájom pozdravovali: „Pán Boh pomáhaj“. Vedeli byť povďační, keď bola žatva alebo iný zber úrody. Za štyridsať rokov červeného teroru sa zdevastovali a boli spustošené krásne úrodné polia, ktoré kedysi roľníci obrábali. Roľníci boli zničení, to zdravé jadro národa. Zem, ktorá bola živiteľkou národa a ktorú milovali, stala sa im kliatbou.

Nástupom komunizmu bol v roku 1958 prijatý zákon SNR č. 2/1958, ktorý zrušil urbariáty, čo panovníčka Mária Terézia dala našim predkom, aby lesy obhospodarovali, zveľaďovali a zo zisku si prilepšili na živobytie. Následne po prijatí zákona boli bývalé urbárne spoločenstvá zrušené a ich vlastníctvo a majetok bol prevedený do správy Štátnych lesov a JRD. Dňa 28. júna 1958 na Miestnom národnom výbore v Námestove bola napísaná zápisnica o odovzdaní spoločných lesov Bývalých urbarialistov v Námestove do obhospodarovania Krajskej správe lesov v Žiline, Lesnému závodu v Námestove. Za jednotlivé útvary boli prítomní: Anton Ľudma, Matej Parižek, Anton Šipoš, Ing. Štefan Petraš, Ľudovít Kompan, Albin Surovčík a Peter Brtko. Námestovský urbár ešte pred založením JRD v roku 1957 – 1958 financoval stavbu Poľanovej cesty v dĺžke 3,5 km. Pre potreby novovzniknutého JRD bola zakúpená Praga – V3S /vetrieska/ a gáter pre novopostavenú pílu, všetko v celkovej hodnote 589 000,- Kčs. Celých 36 rokov trvalo, pokiaľ štát odobraté pozemky prinavrátil právoplatným dedičom, združených už do nového Pozemkového spoločenstva bývalých urbarialistov mesta Námestova.